Tichá revolúcia v polícii (prvá časť)

Som mestským policajtom už štvrtinu storočia. Zdá sa, že až dnes dozrel čas napísať zopár myšlienok, ktoré sa dotýkajú mojej práce. Zaoberám sa nimi už niekoľko rokov. Text som rozdelil na viacero častí, ktoré vám ponúknem na pokračovanie.

Zameriam sa na vzťah medzi políciou a verejnosťou. Myslím si, že nie je na takej úrovni, ako by si zaslúžil. Moje tvrdenie podporím niekoľkými výsledkami výskumu, Európskej sociálnej sondy z roku 2012. Napríklad, len polovica respondentov si myslí, že polícia robí svoju prácu dobre. 67% uviedlo, že s chudobnými zaobchádzame horšie ako s bohatými. 41, 4% opýtaných odpovedalo, že v našej krajine polícia nezaobchádza s ľuďmi s rešpektom. Tento fakt nás stavia na 22. miesto z 26. krajín. Rovnaké miesto sme obsadili pri otázke, či polícia robí spravodlivé a nezaujaté rozhodnutia. 43,5% zúčastnených tvrdí, že vôbec, alebo nie často robíme spravodlivé a nezávislé rozhodnutia. Aj keď výsledky výskumu (nemal som dostatok trpezlivosti hľadať novšie ) sú z roku 2012, nemyslím, že čísla sa významne zmenili. Chcem otvoriť diskusiu o tom, či je možné vytvoriť alternatívu k súčasnému vzťahu policajt - občan. Ak hovorím o alternatíve, mám na mysli rovnocenný vzťah, charakterizovaný prirodzeným rešpektom, vzájomným porozumením, ktorého cieľom je chrániť záujem spoločnosti, vymedzený legislatívnym rámcom. V nasledujúcom texte hovorím o základných princípoch tejto mojej snahy. Na začiatok vyslovím tri hypotézy a vysvetlím ako by mohli vplývať na vzťah, o ktorom sa tu bavíme.

1. Policajt v interakcii s občanom, môže byť ozajstným človekom, chápajúcim a môže zaujať neposudzujúci postoj.
2. Na základe predchádzajúcich hodnôt, môže policajt vytvoriť bezpečnejšiu atmosféru, v ktorej sa znižuje napätie medzi oboma stranami a otvára sa priestor pre riešenie problému.
3. Policajt si zachová úctu a prirodzený rešpekt, aj keď bude ozajstným človekom, bude chápajúci a bude zastávať neposudzujúci postoj.

Skôr, ako začnem, chcem ešte napísať zopár slov o tom, ako vnímam zmysel svojej práce. Mojim profesionálnym cieľom je vyvíjať činnosť na ochranu toho, čo sa v zákone vysvetľuje ako záujem spoločnosti. V najhrubších rysoch je tento záujem vymedzený v Ústave Slovenskej republiky. Tiež chcem byť užitočný, pri riešení problému, s ktorým prichádzajú ľudia za mnou. Snažím sa, aby odišli minimálne s konkrétnou predstavou, ako budú svoj problém riešiť. Ideálne je, ak ho vyriešime spoločne na mieste. A na koniec, zastávam názor, že sankcia by nemala byť v zmysle trestu, ale aby smerovala k náprave škody, či ujmy ktorú spôsobilo protiprávne konanie (tu je bohužiaľ môj priestor na zmenu značne ohraničený predstavami zákonodarcov). Pozrime sa teda bližšie na najdôležitejšie pojmy z mojich predpokladov a na to, ako vplývajú na spomínanú zmenu.

Byť ozajstný, znižuje potrebu brániť sa.

Ak poviem ozajstný, mám na mysli toto: človek (policajt) si uvedomuje svoje vnútorné prežívanie a v súlade s tým ho vhodne komunikuje (vhodne komunikovať znamená tak, aby komunikácia nevyvolávala pocit ohrozenia). Do vzťahu vstupuje bez obranných fasád. To znamená, že ak napríklad prežíva hnev, nenahodí strojený výraz, že je všetko v poriadku a vôbec nie je nahnevaný. Nepredstiera, že je policajný stroj bez emócií a pozná všetky správne riešenia. Vždy je to človek so svojim hnevom, radosťou, dokonca strachom, či nadšením. To všetko sú neoddeliteľné súčasti jeho osobnosti a legitímne emócie, ktoré prežíva každý človek a teda aj policajt. Nedajú sa odložiť spolu s civilným oblečením, pri nástupe do služby. Mám vlastnú skúsenosť, že ak vhodne rozprávam o tom čo prežívam, som čitatelnejší. Moje emócie sú zrejmé aj navonok a určite predstavujem menšiu hrozbu pre občana, ako niekto kto zakrýva, fabuluje, či deformuje svoje vnútorné prežívanie.

Táto podmienka vo mne vyvoláva dve dôležité otázky. Nakoľko bude policajt schopný zamerať sa na vlastné prežívanie a jeho komunikáciu v krízových, stresových situáciách ? To sú tie momenty, kedy poviete policajtovi či nemá inej roboty, ako šikanovať slušných ľudí. Policajt na vás v rozčúlení zvýši hlas a vy poviete, aby sa upokojil. On odpovie že je úplne pokojný no tón hlasu, mimika a postoj hovoria o pravom opaku. V tom momente je vzdialený od svojho prežívania a pôsobí na vás ako niekto, kto klame.
Vtedy nie je čas a dostatok pokoja. Schopnosť sústrediť sa na dianie vo vlastnom vnútri, je obmedzená. Tiež je veľmi pravdepodobné, že sa u policajta objaví nepríjemný pocit, ktorého sa bude chcieť zbaviť. To môže u neho vyvolať znepokojujúce správanie, alebo také, ktoré iných zaskočí. Výsledkom je, že ľudia sa bránia, v komunikácii nastáva prekážka a riešenie sa vzďaľuje. Obávam sa, že neexistuje návod na to, aby bol policajt vždy schopný uvedomiť si svoje vnútorné prežívanie a vhodne ho komunikoval. Je tu však istá možnosť, odsledovať reakcie okolia a na ich základe identifikovať, nakoľko je „čitateľný”. To znamená, že ak počuje: „...upokojte sa prosím.” môže si byť istý že prežíva hnev. Je to spôsob, ako sa priblížiť k vlastnému JA. Potom je tu druhá otázka, ktorá sa mi javí rovnako významná, ak nie významnejšia.

Ak sa policajt stane čitateľný, nebude sa so svojimi emóciami vyzerať ako slabý, emocionálne labilný a nakoniec nehodný rešpektu? Keď som sa pripravoval na svoje povolanie, často som počúval takéto vety: „Vaše znalosti v oblasti legislatívy musia byť stopercentné! Nesmiete povedať, že niečo neviete, lebo páchateľ priestupku to zneužije a unikne sankcii. Musíte vždy pôsobiť isto a nekompromisne! Musíte si vybudovať rešpekt už od prvého momentu. Musíte byť odosobnený a rozhodovať bez emócií! Nenechajte sa ovplyvniť!...a pod. ” Otvorene priznávam, že správanie v zmysle týchto zásad, ma vždy doviedlo do konfrontácie a často do konfliktu. I keď litera zákona bola dodržaná, odchádzal som nespokojný. A občan? Ťažko hovoriť o jeho spokojnosti, keď ma odprevádza s hnevom a niekedy nenávisťou. Pozrime sa znova na otázku z úvodu tohto odseku. Môže byť policajt dôveryhodný s prirodzenou autoritou a pritom jasne a vhodne hovoriť o svojich emóciách? Uvediem príklad. Niekto nazve policajta flákačom. Ak pripustí, že vtedy prežíva hnev, alebo že sa cíti neisto, ak mu niekto položí otázku na ktorú nevie odpovedať, alebo si uvedomí, že komunikácia s niektorými ľuďmi v ňom vyvoláva nechuť a s inými sa baví rád, potom má šancu spoznať svoje prežívanie a má možnosť s ním nejako narábať (mať ho pod kontrolou). Pocit istoty vtedy zosilnie rovnako, ako keď pracujete s niečím čo poznáte. Výsledkom je väčšia miera istoty a pevný postoj, či prirodzená autorita a dôveryhodnosť.

Nakoniec je tu ešte jeden fenomén. Ak sa niekto snaží zakryť vlastné prežívanie musí nasmerovať pozornosť a energiu na vytvorenie a udržanie obrannej fasády (napríklad neomylného policajta). Stráca tak kontakt so sebou samým a s druhým človekom. Výsledok je komunikácia, v ktorej každý hovorí iné. Naopak ak sa nesnaží niečo zakrývať, nemusí budovať a udržovať obrannú fasádu, môže svoju pozornosť nasmerovať k sebe samému, alebo k druhému a skôr porozumie tomu, čo sa v komunikácii odohráva.

Na tomto mieste chcem ponúknuť súhrn predchádzajúcich myšlienok. Písal som o tom, že vzťah medzi verejnosťou a políciou si žiada viac pozornosti. Je potrebné doňho vniesť viac vzájomnej akceptácie, porozumenia a súčasne zachovať vážnosť a dôstojnosť, akú si vyžadujú základné ľudské práva a slobody chránené našou legislatívou. Vyslovil som tri predpoklady, ktoré smerujú k tomuto cieľu. Nakoniec som rozobral aký má význam uvedomiť si vlastné emócie v efektívnom vzťahu policajt - občan. Na budúce sa zameriam na to, ako „chápajúci policajt” prispieva k vzájomnému porozumeniu a znižovaniu napätia.